Články

Rozhovor s Helenou Houdovou, svetovou top modelkou, miss ČR 1999, o. i. tiež absolventkou Hippocrates Health Institute a maminou 3 detí

RUŠka mi zachránila život

Helenka Houdová prijala pozvanie na priateľské stretnutie s Metódou RUŠ, ktoré sa konalo 3. júna 2016 u Evy a Karla Nejedlých v Sluhách pri Prahe. Príjemné, doslova nabité letné zdieľanie. Zišlo sa tu 109 absolventov a priaznivcov Metódy RUŠ. Pri tejto príležitosti vznikol aj nasledujúci rozhovor. Karel Nejedlý, autor Metódy RUŠ, sa rozprával s Helenkou Houdovou (nielen) o RUŠke.

Helenka, vítame ťa. Odkiaľ vlastne si?

Helena: Chcem iba na úvod povedať, že si nesmierne vážim to, že tu s vami môžem byť. Pretože pre mňa ste tí najodvážnejší ľudia. Precestovala som veľa zemí, spoznala mnoho ľudí, a väčšina z nich sa nechcela dostať k sebe, pretože to príliš bolí. Je pre mňa silné vidieť, že je nás toľko. A je to prvýkrát po 15 rokoch, čo som sa tešila na Českú republiku, vďaka vám. A som z Plzne :-).

A ako si sa dostala k RUŠke?

Helena: Mala som pred 3-ma rokmi obdobie, ktorému hovorím „shit hit the fan“. Do slovenčiny by sa to voľne preložilo „hovno spadlo na ventilátor“.

To je potom človek dosť pehavý, nie?

Helena: Podľa toho, čo pred tým jedol.

Vidím, že si detailistka :-).
(smiech)

Helena: No a v tomto mojom pehavom období bola na RUŠke moja najlepšia kamarátka, ktorú poznám od 6-tich rokov, Helenka Benešová. (Pozdravujeme Helenku.) A tá mi RUŠkou zachránila život. Pretože ja už som tu nechcela byť, moja duša tu nechcela zostať. Ja som do tej doby skúsila snáď všetko, čo existuje…

Tak to si skúsila…

Helena: No, to máš pravdu, skúsila. Skúsila som regresie, rodinné konštelácie, psychiatra... Nepočúvali ste dnes náhodou Rádiožurnál? Bol tam so mnou rozhovor. A jeden poslucháč sa ma pýtal, či nepotrebujem psychiatra. Tak som povedala, že už nie, že mám RUŠku.

Ale späť k tomu, že som na svojej ceste vyskúšala všetko. Skúsila som tiež ayahuascu, vtedy v Kolumbii, keď som tam bola so Slnečnicou (nadačný fond Heleny Houdovej). Bola to sila, počas tej ceremónie som dvakrát omdlela a potom to šlo zo mňa spodkom aj vrchom. Oni sú teda zlatí, tí Kolumbijci, vyprali mi potom nohavice. Keď som sa prebrala, mala som ich tam pripravené :-)
No a teraz na Kostarike som vyskúšala ayahuascu druhýkrát, len pre to porovnanie, kam som sa posunula. Znova to bolo silné, mala som démonické vízie, liezli zo mňa hadi... A to ti chcem povedať, Karle, jedna RUŠka je ako desať ayahuasiek. A je to oveľa jemnejšie, nežnejšie. Je úžasné, že sa to dá spraviť takto jemne, bez drám so smrťou, bez hadov. Takže ďakujem, Karlík.

Ako sa ti páči v New Jersey, kde teraz žiješ?

Helena: Čím ďalej tým menej. Začalo so mnou rezonovať teplo, pláž… tak tomu načúvam a myslím, že sa pomaličky sťahujem na tú Kostariku. Ja rada surfujem a tam sú najlepšie pláže na surf :-).

O tebe je známe, že máš 3 deti, Helenko, a rodila si doma. Tu sú v publiku najmenej tri tehotné :-). Môžeš k tomu povedať pár slov?

Helena: Porodila som zakaždým iným spôsobom. Pri prvom pôrode som skoro umrela. Všetko sa dialo v réžii lekárov a bolo to drsné. Ale ja som vôbec netušila, že by to mohlo byť inak, myslela som si, že pôrod je skrátka náročný. Až do tej doby kým som neporodila druhé dieťa, Davídka. Rodila som ho v pôrodnom centre s pôrodnou asistentkou a tá mi dala priestor viesť si ten pôrod. Nikto mi nehovoril, ako to mám robiť, nikto ma nemonitoroval, mohla som si pri tom tancovať. Davídek mi otvoril oči, že pôrod môže byť krásny. A ja som objavila silu ženstva. Našla som neuveriteľnú vnútornú silu, ktorú si od tej doby v sebe nesiem.
A keď som bola tehotná tretíkrát, tak sme s bývalým mužom pozerali film „Orgasmic Birth“, Orgazmický pôrod, a môj muž povedal: „A čo keby si rodila doma?“
Pripadalo mi to ako zaujímavý nápad, tak som si vygooglila „pôrodná asistentka v New Jersey“ a prvú, ktorú mi to ponúklo, som oslovila mailom. O 2 dni sa mi ozvala. A pre mňa to bolo doslova zjavenie, pretože sa so mnou rozprávala o tom, ako to chcem ja. A ja som samozrejme nevedela, ako to chcem, pretože som bola zvyknutá, že to za mňa niekto v pôrodnici riadi. A ona mi naraz ponúkala: Chceš to po tme? Chceš hudbu? A pre mňa bolo dôležité, že sa so mnou o tom niekto rozpráva, ukazuje mi, čo vlastne všetko môžem chcieť.
A potom, keď to prišlo a odišla mi voda a mala som pocit, že už pôrod začína, môj bývalý muž dostal trochu strach, že to pôrodná asistentka nestihne. Našťastie to stihla. Ale bola tam len po ruke, keby niečo, inak vôbec nezasahovala. A bolo to krásne. Môj muž bol prvý, kto sa dotkol Deinky, vytiahol ju a dal mi ju do náručia. A je to vidieť, sú spolu krásne hlboko prepojení. A ja som znova pochopila, aká som silná. Zažila som ten pocit, že môžem čokoľvek.

Je vidieť na tých deťoch, že každé bolo porodené iným spôsobom?

Helena: Je. Deinka (4), tá posledná, má úplne jasno v tom, prečo je tu. Nejaké sebavedomie vôbec nerieši. Je jednoducho krásna a je tu a je to taká malá bohyňa :-). Davídek (5)… no ten sa s tým s prepáčením nes**ie. Keď mu niečo nesedí, tak to povie, je to čistá úprimnosť. A Darienek (8), ten mi dáva :-) Ten má dar, že zo mňa vie vytiahnuť akýkoľvek program. Máme spolu obdobie, keď sme úplne prepojení, a potom niekedy na seba úplne narážame. Ešte si tam mám čo čistiť. A nielenže mi programy ukazujú moje deti, ale mám aj mačku, ktorá mi ich predvádza :-).

A hovoria tvoje deti po česky?

Helena: Darien hovorí po česky, Davídek rozumie po česky a Deinka češtinu úplne odmieta :-).

Keď už sme pri deťoch, poďme sa tiež porozprávať o škole. Čo unschooling?

Helena: Keď som mala to svoje ťažké obdobie, ten „ventilátor“, ktorý som spomínala, tak sa mi v jednom momente rútilo všetko. To určite poznáte. A jedna z najťažších vecí bola vyrovnať sa so svojím materstvom. Mala som programy ako že tie deti nechcem, že je to veľmi ťažké, že mi vzali slobodu...

Tak som si to postupne čistila RUŠkou. A bolo pre mňa ťažké, v tom všetkom, čo som prežívala, to vybalansovať a neprenášať svoje traumy a svoje programy na deti. Nebola som asi 4 mesiace vôbec schopná sa o ne starať. Našťastie som mala pomoc. A vďaka RUŠke sme to všetci prežili. A kundalini, tá mi tiež pomáha, aby som bola fér.

To mi pripomína, ak ti do toho môžem vstúpiť, keď sme boli pred 3-ma rokmi v Indii, partia 6-tich RUŠáčkov, tak jeden z nich toto slovo do tej doby nikdy nepočul. A keď ho potom počul, tak si pod tým predstavoval niečo úplne iné… končilo to slovom „líná“.

(smiech)

Helena: Pritom je to presne naopak, ona je mrštná :-). Späť ku škole. Keď som bola v tom procese, keď som si spracovávala svoje veci, a uvedomovala som si, čo všetko má vplyv na deti, ako tie naše programy v detstve vznikajú… tak samozrejme prišla na rad aj škola.

A vlani v októbri prišli moji chlapci zo školy domov a povedali: „My už tam nechceme chodiť, my tam nie sme šťastní.“ No, ešte toto, hovorila som si v prvom momente. Ale potom som zapátrala a našla som, že existuje unschooling. A že je to v New Jersey legálne.
Zhodou okolností ešte v tom istom októbri bola v New Jersey konferencia o unschoolingu. Tak som na ňu šla. A keď som sa vrátila, povedala som deťom, že už do školy nemusia ísť. A strašne sa mi uľavilo. Z roly hysterickej mamy-manažérky a šoférky som sa vrátila do roly matky. Som s deťmi, viem, čo prežívajú. Zatiaľčo predtým tri štvrtiny dňa strávili inde a ja som mala pocit, že strácame kontakt.

A ako to funguje?

Helena: Funguje to tak, že sa nechávame viesť ich záujmami. Učíme sa spolu, čo ich baví. Chodíme sa napríklad pozerať na sopky :-) Darienka zasa baví lego, tak sme šli do Legolandu. Chodíme do múzeí. Svet je trieda. Nečakáme, kým vychodia strednú školu a rovno to žijeme.

Zvyčajne tiež dostávam otázku: A čo socializácia? No to bol jeden z dôvodov, prečo som ich vzala zo školy. Ja nechcem, aby boli okresaní a dostali sa do závesu spoločnosti, ale aby si v živote vytvorili to, čo je dobré pre nich. A nie je to tak, že sme v izolácii, máme veľa priateľov, s ktorými sa hráme a objavujeme svet. Ale vyberáme si, s kým chceme byť. Nie je to úzka skupina ľudí ako v školskej triede, kde sú všetci rovnako starí. Čo je vytvorené umelo. A deti sa učia, čo sa chcú učiť a kedy sa to chcú učiť. Nie je potrebné učiť sa podľa tabuliek: Keď máš osem, nauč sa toto.

Mne sa na tom páči to, čo si vravela predtým, než sme začali nahrávať. Tu u nás je to tak, že keď dieťa nechodí do školy a má domáce vzdelávanie, tak musí byť pod kontrolou, chodiť na preskúšania…

Helena: No a u nás je to tak, že keď ja budem mať pocit, že dokončili strednú školu, tak si objednám na Amazone certifikát, podpíšem ho a budú hotoví. V tomto je New Jersey úžasné.

Aj keď Darien teraz prišiel s tým, že by možno zase chcel chodiť do školy. Takže uvidíme, čo bude. Som pripravená to zmeniť, keď budú potrebovať. Ale momentálne nám to vyhovuje takto a ja mám pocit, že som znova spojená so svojimi deťmi. A hlavne vidím, že tie deti sú spojené sami so sebou. To je na tom pre mňa to najdôležitejšie.

Mňa zaujalo, že o tieto deti, ktoré sa neučili nič oficiálne, je obrovský záujem na vysokých školách. Berú ich bez prijímačiek a je po nich veľký dopyt, pretože sú to najväčší odborníci vo svojich profesiách. Pretože sa učili to, čo sa chceli naučiť.

Helena: A škola vlastne ničí záujem o učenie. Učenie je fajn, ale tá škola je otrava. A deti, čo neprešli školou, si zachovali svoj záujem a radosť z učenia. Vidím to na svojich deťoch, ich strašne baví niečo sa naučiť. Davídek večne chodí s encyklopédiou, všade ju so sebou berieme. Hovorí jej „my everything book“ (moja kniha na všetko). Je to obrovský rozdiel. Tie deti robia veci, ktoré pre ne majú zmysel, a zostanú sami sebou.


Preto sú potom na tých vysokých školách také úspešné, lebo robia veci zo svojho vnútorného ja, robia, čo chcú robiť a pretože to chcú oni. Idú za svojím srdcom. Zatiaľčo iné deti si vyberú vysokú školu napríklad preto, že to chcú rodičia, alebo že je to dobrý odbor a podobne.

Čo ťa vyhnalo do zahraničia?

Helena: Tie miliardy programov, čo som si potom rušila. Ja som mala dosť zlý vzťah s mamkou a lebedila som si v tom, nechcela som to pustiť. Chcela som byť tá obeť. Trvalo mi to päťkrát, než som si toto vyčistila.

A tiež, keď som bola často na očiach, tak som sa dostávala do situácií, že som napríklad išla po ulici a niekto povedal: „Fuj.“ Alebo: „Pozri, tá Houdová, aké má mastné vlasy.“ Bola som verejne známa a ešte som bola „iná“ - vegetariánka, nechcela som predvádzať kožušiny a kozmetiku testovanú na zvieratách, išla som proti prúdu… A tá inakosť bola vnímaná ako niečo negatívne. Tak som odišla, pretože som to tu nemohla vydržať. Mala som pocit, že ľudia tu sú zlí, a nerozumela som tomu. A teraz som prišla, lebo som sa na vás tešila.

Vďaka, že si prijala pozvanie, Helenka. A tiež ďakujeme, že verejne v médiách zdieľaš svoje skúsenosti s RUŠkou. Pomohlo to už mnohým ľuďom. Prečítali si v časopise, že existuje niečo, čo by im mohlo pomôcť, a prišli na terapiu. A dnes žijú šťastné životy. Prajeme ti veľa šťastia a kedykoľvek sa ozvi, ak by si potrebovala pomôcť ty.


Created by people in Arsyline.cz © 2015 - 2018